Liečebný proces a socioterapia

Ďalšou oblasťou, kde môže byť socioterapia veľmi prospešná je liečebný proces. Z hľadiska jej aplikácie sú to najmä tie prípady, ktoré sa vyznačujú dlhým trvaním samotnej liečby, následnej rehabilitácie a prípady, keď ide naozaj o život.

Medzi najznámejšie diagnózy, kde sú socioterapeut a socioterapia dlhodobo udomácnené patria závislosti. Socioterapeutické skupiny sú tu aplikované v priebehu liečby aj po liečbe samotnej, ako podporný prostriedok pri abstinencii  a zvládaní života mimo liečebne.

Atkinson (1995) uvádza študiu odborníkov pod vedením Spiegela, ktorí sa rozhodli zapojiť ženy trpiace rakovinou prsníka do podporných skupín (môžeme polemizovať o tom, či skupiny boli viac psychoterapeutické alebo viac socioterapeutické - výsledkom bude pravdepodobne kompromis 50:50 - pozn. autora). Pôvodným zámerom bolo zlepšiť kvalitu života týchto žien. Nikto na začiatku štúdie neveril, že je možné týmto spôsobom ovplyvniť priebeh rakoviny. Dôležitý je ale výsledok tejto štúdie. Zo žien zapojených do podporných skupín, po 48 mesiacoch trvania štúdie, prežila jedna tretina. Všetky ženy, ktoré zapojené neboli, zomreli. Priemerná doba pežitia žien z podporných skupín bola 40 mesiacov. U žien bez podporných skupín len 19... Hlavný vplyv bol pripísaný sociálnej podpore žien navzájom. Skupiny boli zamerané na konfrontáciu so smrťou a na nácvik žiť ostávajúce dni čo najplnšie.

Aj na Slovensku sú v posledných rokoch známe aktivity Ligy proti rakovine, pri organizovaní psychosociálnej podpory a pomoci onkologickým pacientom.

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť Viktora Emanuela Frankla, ktorý hovorí: „Smysl nemůže být dán, nýbrž musí být nalezen. Dávat smysl by směřovalo k moralizování. Také v rámci logoterapie to není snad lékař, který tu dává životu smysl, nýbrž smysl života musí najít pacient sám.“ (Frankl, 1994, s. 18). Práve pre socioterapiu sa tu otvárajú nové možnosti. Sociálny rozmer jednotlivca a sociálne vzťahy s okolím sú v procese zlepšenia, nápravy, či zmeny postoja k vlastnému životu nezastupiteľné a môžu zohrať kľúčovú úlohu. Úlohou socioterapeuta je byť nápomocný pri tomto hľadaní.

V samotnom procese liečby môže veľmi mnoho urobiť samotný zdravotnícky personál. Spôsob je jednoduchý. Ako uvádza profesor Schreiber: "Preto majú úspech tí „dobrí“ lekári, ktorí sa venujú chorému viac, ako tých asi 10 - 15 minút, pri dnešnej prevádzke na strediskách. Stres sa dá často lepšie zvládnuť psychologickým prístupom, než predpisom preparátov" (Schreiber, 1992, s. 15).

Tí odvážnejší (príklady známe najmä zo zahraničia) začleňujú do tímov v zdravotníckych zariadeniach aj pozíciu socioterapeuta. Ten má viac času na komunikáciu a hľadanie optimálneho spôsobu pre zlepšenie osobnej pohody pacienta a vzťahov s jeho blízkymi, či kolegami z práce. Cenné informácie pritom získava aj ošetrujúci personál. Ten môže korigovať svoj prístup podľa aktuálnych okolností v sociálnej rovine. Zaujímavé by bolo kvantifikovať možné úspory v procese liečby vplyvom zapojenia socioterapie.

Ďalšou oblasťou kedy je možné zapojiť socioterapeuta do multidisciplinárneho tímu v liečebnom procese je traumatológia a to najmä prípady, ktoré sa končia trvalým zdravotným postihnutím. Iným prikladom môžu byť naši malí pacienti. Príkladov je naozaj veľa. Socioterapia môže pomôcť. Vzťah človeka k sebe samému a následne k jeho okoliu rozhodne za to stojí.